NATÁLIA ZAVAĎÁKOVÁ: apríla 2012

Výstava "Víno z menštruačného kalíška" je mojou prvou samostatnou výstavou, ktorá zahŕňa tak nové práce z minulého, ale i zo začiatku tohto roka, ako i staršie práce, napr. prácu "Tabu" z roku 2007. Názov výstavy je pomerne dekadentný, čo bolo ale mojim zámerom. Nie preto, aby to spôsobilo nejaký šok - čo by bol príliš lacný zámer. Zvolila som ho v dvoch rovinách - jednak som chcela trochu podpichnúť to množstvo ľudí, ktorí sa na vernisáže chodia napiť vína, zabaviť sa s kamarátmi a nadviazať užitočné kontakty, no neskôr na výstavu výlučne za umením už neprídu, jednak sa názov odvíja aj od skutočnosti, že postavami v mojich dielach sú vo veľkej väčšine ženy. Napriek tomu ženy a mužov nedelím na dve skupiny, pre mňa sú všetci, samozrejme, ĽUDIA. Povedala by som, že sa dívam svojimi očami osoby ženského pohlavia na problémy, ktoré sú obom pohlaviam spoločné a ilustrujem ich na ženských príkladoch.

Ide predovšetkým o problémy spojené s obmedzením slobody jednotlivca, čo je aj nosnou témou výstavy. Nenarážam v tomto prípade ani tak na obmedzenia externé, ktorými okolie na človeka tlačí, ako na obmedzenia, ktorými sa človek sám, často nevedome, spútava. Oporou pre moje úvahy sa neskôr stali niektoré myšlienky Ericha Fromma, formulované hlavne v knihe "Strach ze svobody". Pochopila som, aká môže byť sila strachu, brániaca ľuďom žiť svoje úprimné Ja. O Fromma som sa opierala hlavne v mojej diplomovej práci, pozostávajúcej z fotiek na zlienených hadích kožkách, predstavujúcich vyslobodenie z prvotných väzieb, doložené na príklade príbehu o vyhnaní z raja, a z inštalácie "Čo oslavuješ?", kde sa "novodobá Eva" v smutne opitom rozjarení opätovne pripútava a zamotáva do väzieb sekundárnych - do preberania povrchných socio-kultúrnych vzorcov, do túžby po moci a majetku či po nespútaných sexuálnych radovánkach, ktorým sa ale napokon stáva otrokom. Zaslepene oslavuje svoj domnelý úspech, pod ktorého leskom odhníva jej skutočné Ja.

"Eva" stratila svoju mieru - zdôrazňujem: SVOJU. Nejde o mieru určenú spoločenskými požiadavkami, ide o mieru človeku vlastnú, ktorú si potrebuje udržať, aby sa nenechal ovládať vecami potrebnými, no po strate miery schopnými mu ublížiť... Ide o mieru, ktorá človeku slobodu neberie, naopak mu ju dáva. Otázkami miery som sa zaoberala aj v ďalších do koncepcie výstavy zaradených prácach: "Tabu" a "Krása a bohatstvo", kde som sa okrem iného spytovala, či je možné nejakým spôsobom vidieť krásu aj v extrémoch a prekračovaní miery.

Celá výstava je koncipovaná ako zašlé "kráľovstvo" s "komnatami" a "trónnou sieňou", kde sa vínom a hodovaním "oslávil" neúspech a nesloboda. Oslávil sa s vedomím tejto skutočnosti, čo činí veľký rozdiel oproti udalostiam, kde sa taktiež bežne oslavuje, no nevedome.

Sama som sa vžila do roly slúžtičky v tomto kráľovstve, ktorá je tu pre každého, no zároveň sa nesmelo búri a vo vnútri plače.